V slovenskej spevníkarskej praxi som nenašiel jasne stanovené pravidlá, ako zapisovať texty piesní. V niečom je možné odraziť sa od poézie, ale ani tá nie je absolútne jasná (najskôr by to potom stratilo tú chuť umenia). Na niečo som sa pýtal, niečo som našiel a o niečom som rozhodol sám. Stručný prehľad:
1. Prečo nedávate interpunkčné znamienka (čiarka, bodka, a pod.) na koniec veršov?
Lebo nemusíme. Ozaj. Ale uvažoval som, kto by ma v tom mohol usmerniť, tak som skúsil šťastie s Ústavom slovenskej literatúry SAV. Potvrdili mi, že všeobecne platná norma neexistuje, je to súčasť autorovho výrazu a poetiky. Rád by som sa inšpiroval bookletmi, ale aj v tých sú často preklepy a nie vždy obsahujú texty v želanej podobe (navyše, nemám pocit, žeby naši autori hromadne využívali bodky a čiarky ako výrazový prostriedok). Ideálnym riešením sa mi zdalo úplne to vynechať. Raz za čas otáznik, alebo výkričník podľa výrazu, ale inak nie. Ak chcem naznačiť koniec vety v dvoch veršoch, jednoducho nový verš začnem veľkým písmenom.
2. Prečo nepíšete veľkým písmenom zámená, ktoré sa týkajú Boha (Ty, Tvoj, o Ňom, Jeho)?
Lebo sa to nerobí. Pravidlá slovenského pravopisu, s. 40:
Na znak úcty sa píše veľké začiatočné písmeno: 1. v priamom písomnom styku v tvaroch zámen Ty, Vy, Tvoj, Váš, ak sa vzťahujú na adresáta (individuálneho i kolektívneho); 2. v oficiálnom písomnom styku v niektorých tituloch a osloveniach často historickej povahy, a to: v akademických tituloch a osloveniach, v panovníckych, šľachtických a pod. tituloch, v tituloch vysokých cirkevných hodnostárov, v oslovení významných umelcov.
Pripúšťam, jestvuje istá biblicistická tradícia; túto prax veľkých písmen v osobných zámenách o Bohu začali evanjelické biblické preklady počas reformácie, vidno to napr. aj v slovenskom ev. preklade (Tranoscius). Napriek tomu som sa rozhodol ostať pri slovenskom pravopise.
3. Ale to neplatí, lebo tu ide o Boha a Boh si zaslúži veľké písmená ako znak špecifickej úcty
Je to zaiste pozoruhodný argument, ale našťastie som objavil krásny dokument s názvom Písanie veľkých písmen v náboženskej terminológii, ktorý definuje práve vzťahy medzi slovenským pravopisom a špeciálnou situáciou v kresťanskej literatúre. Beriem to ako jednodznačnú smernicu a snažím sa postupovať podľa nej. Príjemné štúdium.
Zároveň som sa rozhodol, že kvôli jednotnej forme a snahe šíriť osvetu v tejto oblasti týmto pravidlám podriadim aj špecifické situácie, kedy napr. sám autor má názov piesne alebo albumu inak (a treba povedať, že raz za čas nájdem aj úplne trápne chyby, napr. v čiarkách).
Matej