Po minulom článku pokračujeme ďalším videjkom s Jakom Hamiltonom na aktuálne témy z chválového priemyslu.
Je potrebné kategorizovať umelcov podľa toho, či sú kresťanskí alebo sekulárni, napríklad Kanye alebo Bieber?
JH: Je zábavné hovoriť o posvätnom alebo sekulárnom, pretože to totálne odkrýva dualizmus v našej kultúre. My – myslím to filozoficky – milujeme rozmýšľať dualisticky. Potrebujeme škatuľky. Chceme pravdu – omyl, čiernu – bielu, demokratov – republikánov. Čo si ty? V ktorej škatuľke si?
A ideme s tým priďaleko. Si vaxer alebo antivaxer? Domáce vzdelávanie alebo verejné školstvo? Chceme to zobrať úplne odspodku, od základného ľudského fungovania a napchať to všetko do týchto dualistických škatúľ. Ale život nejde takto jednoducho.
Napríklad nemôžeš len tak povedať posvätný alebo sekulárny. Prinajhoršom je to arogantné a prinajlepšom ignorantské. Ani to nestojí za rozhovor, pretože vôbec neberieme do úvahy príbeh tej osoby. Čiže ak sa o tom chceme rozprávať, pozerajme na vec z dvoch hľadísk: toho, kto dáva a toho, kto prijíma. Takže buď človeka, ktorý umenie odovzdáva, prezentuje ho, akokoľvek to povieš, alebo potom človeka, ktorý sedí v hľadisku, na štadióne, či na sociálnych sieťach a prijíma to.
A pri tých, ktorí dávajú – a pri posvätnom/sekulárnom môžeme hovoriť napríklad o Justinovi Bieberovi alebo Kanyem Westovi – nezohľadňujeme ich osobný príbeh, hoci vedieme takúto debatu. A ak hovorím „ich príbeh“, myslím tým veci, o ktorých nevieme. Vôbec neberieme do úvahy akúkoľvek realitu o tom, kým títo ľudia sú a čím si prešli. My sa o tom rozprávame ako ľudia zvonku. A potom hovoríme: toto je Ježiš, toto nie je Ježiš, táto časť bola, táto nie, toto bolo autentické, hento zasa nie. A všetko sú to nezmysly. Pretože celé je to o tom, aký máš za sebou príbeh.
Pozrime sa na to takto. Moja dcéra má mozgovú obrnu, 18 rokov, je na vozíku a jej vnímanie vecí je niekde okolo veku deväť rokov – čo vlastne znamená, že mám večné malé dievčatko navždy, čo je ohromujúco nádherné a bolestivé zároveň, však? Myslíš si úprimne, že ju Boh bude súdiť podľa rovnakých štandardov ako mňa? Bude to takto robiť? Nie!
Prečo? Pretože vezme do úvahy jej zlomenosť. Pozrie sa na jej príbeh. Ja nemám právo ani schopnosť to urobiť, pretože nevidím príbehy všetkých ľudí tak, ako ich vidí Boh. On sa pozrie na moju dcéru s úplne odlišným súborom očakávaní, než aké venuje mne. A keď sa ja pozerám na niekoho ako Kanye, ako Justin Bieber, musím vziať do úvahy to, že nepoznám ich príbeh.
Môže to byť najkrajší prejav kresťanstva, aký tento príbeh môže priniesť celému ľudstvu. No neprislúcha mi to povedať. Môže to byť úplne falošné a plné hlúpostí. Ani to mi neprislúcha povedať. Potrebujem rozoznať, že nemôžem veci škatuľkovať, pretože nie som súčasť ich príbehu.
Vezmime si – sme tak oddaní dualizmu, že organizujeme obrovské podujatia, aj tento víkend, obrovské podujatia, kde míňame milióny dolárov na to, aby sme sa uistili, že ľudia budú spasení. Ako keby sme to dokázali zistiť. Naozaj. Chceme si byť istí, že kopa ľudí povie „áno“ vopred určeným spôsobom, o ktorom my dvaja – a všetci, ktorí toto organizujú – hovoríme, že takto to vieme zistiť. Keď sa pomodlia modlitbu, urobia hento, zaškrtnú políčko, prídu na stretko, začnú chodiť do kostola, kde sa to zastaví, kde sa to skončí?
Viem, že som v tomto úplný outsider, dokonca si úplne nemyslím, že budeš spasený skrze modlitbu. Ako keď som sa neoženil skrze to, že som kráčal uličkou medzi svadobčanmi. Moje manželstvo nie je sobáš, je to [roztvorí doširoka náruč] manželstvo, pravda? Takže keď prejdem uličkou, ale ďalších 50 rokov sa neobjavím, povedal som vlastne niekedy „áno“? Je to to isté, ako keď sa pomodlím modlitbu, ale nezačnem vzťah s Kristom. Zachránil som sa vlastne niekedy?
Neviem, je to na uváženie. Má to však mnoho spoločného s dualistickou realitou, do ktorej sa snažíme ľudí pozývať, a míňame na to milióny a milióny dolárov. Uisťujeme sa, že vieme, v ktorej sú škatuľke: zachránení – nezachránení. Pritom vieme, že môžeme na to míňať oveľa menej peňazí a ísť rovno za nimi. Tam, kde sa objaví Kanye z nášho príbehu [úsmev].
Bol som na troch jeho nedeľných bohoslužbách a nikdy nezabudnem na tú prvú. Bol som v Salt Lake City, keď začalo sa to diať, ohlásilo sa to počas môjho letu a malo to byť v pešej blízkosti lokality, v ktorej som mal byť. Bolo to akoby – toto je najlepší deň môjho života. Bolo to v obchodnom centre, uprostred obrovskej plochy, všetko to nastavili a, človeče, oni o tom ani nedali nikomu vedieť. To je tá šialená časť na týchto bohoslužbách, že nikto nevedel, že sa to deje. Proste to začalo. Úplne pozbierané. Polovička vecí nefungovala, obchodný dom ani poriadne nevedel, čo sa to robí. 30 000 ľudí sa vrhlo do obchodného centra, doslova do obchoďáku, ľudia sedeli na vrcholoch trojposchodových budov okolo, len aby videli – len aby videli na ľudí spievajúcich evanjelium.
Plakal som a plakal a plakal, pretože to bolo to. To bolo to, na čo som čakal môj celý dospelý kresťanský život. On išiel do obchodného centra, do stredu, na námestia miest. A to dokonca nebol ani na pódiu dlhšie, než päť minút. Šialené. On doslova len stál kdesi na okraji, len tak. Celý čas. Ani sa neukazoval.
A potom, ako nejaký chlapík kázal – hovoril z Prvého Korinťanom, o tom, ako vyzerá láska, kázal celých desať minút. A potom akoby – hej, je tu niekto, kto chce spoznať Ježiša? Človeče. Päť tisícok, šesť tisícok ľudí zdvihlo ruky – idem do toho, zapíš ma. Kámo. Úplne náhodné, bez reklamy, bez miliónov dolárov. Len sa tam objavili, v strede námestia, a robili, čo robili. A potom sa postavil Kanye, naozaj maximálne desať minút – celé to trvalo dve hodiny – a chalan sa tam postaví na desať minút.
Toto bolo pre mňa – a mám na tieto veci kopu názorov – toto bol pre mňa jeden z najlepších prejavov modernej evanjelizácie, ktoré som kedy videl. A to som človek, ktorý bol na štadiónoch, ktorý bol v uliciach, všetkým týmto som prešiel, všetko to mám za sebou. Ale toto bola jedna z najkrajších evanjelizácií súčasnosti, aké som kedy videl.
Toto, akože. Veľa mojich kresťanských kamošov toto nestihne. Nikdy nebudú môcť kázať týmto ľuďom. Bol som v Arizone predskokanom pred Kanyem na Sun Devils štadióne, v januári 2020, s napríklad Eddiem Jamesom. Stretol som sa s Kanyem, s celou partiou okolo týchto bohoslužieb. Zahral som, Eddie James zahral a potom zahral Kanye. Človeče, to miesto ostalo vyľudnené potom, čo Kanye skončil. Prečo? Pretože prišli, aby videli človeka uprostred procesu.
Myslím, že všetci sa pozeráme, pretože chceme vidieť ten proces. Nepotrebujeme výsledok. Keď môžeme pozorovať proces niekoho iného, kámo, ideme do toho. A myslím, že to je najlepšia vec, ktorú veľa umelcov robí. Nechať ľudí sledovať tvoje umenie, zatiaľ čo je to stále v procese, polámané a roztrieštené. Pretože nepotrebujeme nutne rozhodovať o tom, či to je sväté alebo sekulárne, môžeme si ten proces jednoducho spoločne užiť a zistiť, čo príde na záver. Z pokory, nežnosti a zraniteľnosti – a spôsobom, ktorý väčšina z nás v našich osobných životoch nezažije nikdy.
(Jake Hamilton je autorom viacerých piesní v zoskupení Jesus Culture, napríklad Anthem. Poznať ho možno aj z účinkovania v dokumentárnom evanjelizačnom filme Holy Ghost.)